Moldavsko-Na hrane dvoch svetov

Autor: Hubert Kowal | 11.9.2018 o 5:45 | Karma článku: 2,24 | Prečítané:  732x

Keď v roku 2008 zasiahla Európu veľká finančná kríza, Moldavská vláda ju nepovažovala za veľkú hrozbu.

Miestne bankovníctvo a burza boli slabo rozvinuté, čoho následkom bolo vyhnutie sa začiatočným následkom krízy. Dokonca rok 2008 bol veľmi úspešný pre Moldavskú ekonomiku. Nárast HDP sa vyšplhal až na 7,8%. Taký vysoký rast kontrastoval so zvyškom Európy, kde sa rast výrazne spomalil.

Post-sovietský syndróm

Slabo rozvinuté bankovníctvo a vysoká platobná schopnosť bánk na úrovni 31,4 % (najvyššia vo východnej Európe) oslabila prvé následky krízy. Nepodarilo sa však uniknúť ich následkom v roku 2009. Rok 2009 bol ideálnym ukazovateľom Achillovej päty moldavskej ekonomiky - závislosť od financií emigrantov pracujúcich v zahraničí. Moldavsko od začiatku svojej existencie malo negatívnu tendenciu rastu populácie. Hlavným dôvodom bola ekonomická migrácia obrovských rozmerov.

Začiatkom 90-tych rokov v Moldavsku (vrátane Podnesterska) žilo viac ako 4,3 milióna obyvateľov. Sčítanie obyvateľstva z roku 2014 ukázalo, že v Moldavsku žije iba 2,7 milióna obyvateľov a dodatočných 200 tisíc žije v  zahraničí. V Podnestersku populácia klesla z okolo 600 tisíc ľudí na 475 tisíc.

Stovky tisíce ľudí žije a pracuje najmä v Rusku, Taliansku a v susednom Rumunsku. Nízky štandard života v Moldavsku však spôsobil, že mnohí emigranti posielali do svojich rodín v Moldavsku peniaze, ktoré im umožňovali prežiť. V Moldavsku sa tento trend stal kľúčovou súčasťou moldavskej ekonomiky. V roku 2008 38,5 % moldavského HDP pochádzalo od ekonomických migrantov. Tento podiel bol najvyšší v Európe a jeden z najvyšších na svete.

Pracovný trh v Európskej únii a Rusku kvôli následkom krízy výrazne utrpel a mnohí emigranti prišli o svoje pracovné miesta.

Napriek tomu, že v Rusku vláda ubezpečovala Moldavsko, že emigranti budú naďalej pracovať na vládnych infraštruktulárnych projektoch, mnohí Moldavci pracujúci v stavebnom sektore boli prinútení vrátiť sa  späť do domoviny.

Vláda sa obávala, že návrat veľkého množstva nezamestnaných emigrantov by vzbudilo sociálne nepokoje. Veľká redukcia prichádzajúcich financií zo zahraničia spojená s menšou aktivitou zahraničných investorov spôsobila, že moldavská ekonomika zažila v roku 2009 6% recesiu.

Twitterová Revolúcia

Začiatkom apríla roku 2009, kedy boli zverejnené výsledky parlamentných volieb, Komunistická strana získala 60 zo 101 mandátov. Strane chýbal iba jeden mandát na to, aby mohli zvoliť nového prezidenta, (Voronin nemohol byť prezidentom cez ďalšie volebné obdobie, lebo plnil svoju funkciu cez dve vládne obdobia, čo je limitom moldavskej ústavy) ktorým mala byť Zinaida Greceanîi, premiérka Moldavska v období 2008-2009. Opozícia skritizovala výsledky volieb a obvinila vládu z vytvorenia 400 tisíc dodatočných hlasov, ktoré mali zabezpečiť víťazstvo Komunistickej strany.

V  deň, keď boli vyhlásené výsledky, mladá novinárka Natalia Movar spolu s inými aktivistami zvolala protest s pomocou sociálnej siete Twitter. Z plánovanej neveľkej demonštrácie sa vďaka sociálnym sieťam v Kišiňove nazbieralo okolo 10 tisíc demonštrantov spolu s lídrami opozičných strán.

Ďalší deň protestov však nepatril medzi tie kľudné. Mladí ľudia, frustrovaní ekonomickou krízou a politickou situáciou, obsadili budovu parlamentu a prezidentský palác. Polícia odpovedala na tieto akty ešte brutálnejším spôsobom ako demonštranti. V ten deň bolo zranených v bojoch v uliciach okolo 270 ľudí, z toho traja zomreli za podozrivých okolností.

Prezident Voronin obvinil z organizácie demonštrácií Rumunsko. Argumentom prezidenta bolo to, že na budove obsadeného parlamentu namiesto moldavskej vlajky bola vyvesená vlajka Rumunska a Európskej únie.  Dokonca 7. apríla Moldavsko uzatvorilo hraničné priechody s Rumunskom. Pod nátlakom verejnosti, prezident povolil prepočítanie hlasov.

Aliancia všetkého a ničoho

Opätovné sčítanie hlasov potvrdilo iba staré výsledky. Nebolo to však víťazstvo pre vládu. Komunistická strana nedokázala získať podporu na zvolenie nového prezidenta. V krajine boli vyhlásene predčasné parlamentné voľby. Výsledky júlových volieb neboli prekvapením. Komunistická strana stratila veľkú časť podpory ziskavajúc iba 48 zo 101 mandátov. Existovali aj výnimky tejto tendencie. V Gagauzsku Komunistická strana získala viac ako 77 percent hlasov.

Liberálno-Demokratická strana, Liberálna strana, Demokratická strana a Aliancia Naše Moldavsko vytvorili koalíciu, ktorú nazvali Alianciou za európsku integráciu. Premiérom novej vlády sa stal Vlad Filat z Liberálno-Demokratickej strany. Hlavnou prioritou novej vlády bola voľba prezidenta. Na voľbu prezidenta však bolo potrebných 61 poslancov a vládna koalícia disponovala iba 53 poslancami. Parlamentné voľby z roku 2010 potvrdili triumf trocha zmodifikovanej koalície, ktorá získala 59 mandátov. Takéto rozloženie politických síl spôsobilo, že zvolenie nového prezidenta bolo prakticky nemožné. Vládni politici chceli vyriešiť tento problém zmenou ústavy.

Ústavné zmeny sa mali týkať hlavne  spôsobu voľby prezidenta. Prezident mal byť volený vo všeobecných voľbách. Ďalším návrhom bola zmena oficiálneho jazyka z moldavského na rumunský.

Tento krok bol považovaný za kontroverzný, lebo zahadzoval moldovenistickú ideológiu, ktorá bola základným kameňom moldavskej štátnosti. Radikálna zmena kurzu bola spôsobená tým,  že súčasťou vládnej koalície bola Liberálna strana. Liberáli videli unifikáciu s Rumunskom ako najviac efektívny spôsob ako sa stať súčasťou EÚ. (Jedným z problémov Moldavska v európskej integrácii bola nevyriešená otázka Podnesterska).

O zmenách malo rozhodnúť národné referendum. Napriek tomu, že takmer 80% voličov hlasovala za zmenu, nízka účasť znemožnila aplikáciu zmien v moldavskej ústave.

Východné Partnerstvo

V rušnom predvolebnom období roku 2009, ledva mesiac po udalostiach Twitterovej revolúcie, sa na summite v Prahe, po boku lídrov štátov EÚ, objavili aj lídri šiestich post-sovietských štátov, aby otvorili novú kapitolu vo vzťahoch s Európou. Na summite bol prítomný aj minister zahraničných vecí Andrei Stratan. Práve on ratifikoval Pražskú deklaráciu ustanovujúcu vznik Východného Partnerstva. Ekonomické a politické vplivy EÚ sa v krajine začali reálne zväčšovať. Pozícia EÚ ako hlavného obchodného partnera krajiny sa ešte viac umocnila, dokonca objavila sa  aj myšlienka členstva Moldavska v štruktúrach EÚ.

Ďalšie konflikty vo vláde

Koniec koncom sa prezidentom stal Nicolae Timofti, vďaka získaniu podpory od troch opozičných poslancov. Vládna koalícia si stanovila za svoj cieľ vyváženú zahraničnú politiku. Rozšírili sa rokovania s Európskou úniou. Moldavsko sa taktiež stalo súčasťou nového projektu Spoločenstva nezávislých štátov (CIS), čiže dohody o voľnom obchode.

Aj keď vláda bola viac akceptovaná európskou diplomaciou, otázka korupcie bola stále prítomná. Všemocný oligarcha Vlad Plahotniuc, ktorý sa predtým aktívne podielal na korupčných praktikách v spolupráci s prezidentom Voroninom, bol teraz predsedom Demokratickej strany, ktorá bola súčasťou koalície. Samotný Lupu, ktorý plnil funkciu dočasného prezidenta pred Timoftim, bol taktiež podozrievaný z nekalých praktík. Aura podozrení z korupcie spôsobila rozpad druhej Aliancie za Európsku integráciu v roku 2013.  Po mnohých politických manévroch bola vytvorená nová koalícia. Koalícia ktorej meno sa dnes spája iba s najväčším finančným podvodom v moderných dejinách krajiny-Pro-Európska koalícia.

Prelom roku 2014

Udalosti roku 2014 ho umožňujú nazvať jedným z kľučových rokov v modernej histórii Moldavska. Udalosti spojené s ruskou anexiou polostrova Krym spôsobili veľké obavy politických elít krajiny. Obavy boli spojené s tým, že v Podnestersku od konca vojny o nezávislosť bola dislokovaná 14. Ruská armáda.

Vyhlásenia moldavskej vlády o zámere podpísať Asociačnú dohodu s EÚ sa stretli s odpoveďou v podobe druhého ruského embarga na dovoz vína v roku 2013.

Napätie rástlo a faktorom, ktorý destabilizoval situáciu bolo finálne podpísanie Asociačnej dohody s EÚ. Po nasledovnej ratifikácii zabezpečila bezvízový pohyb občanov a prístup k zóne voľného obchodu (EEA).

Nastali veľké zmeny na politickej scéne. Novembrové voľby ukázali že politická kariéra Vladimíra Voronina sa blíži ku koncu. Dve kľúčové postavy z jeho strany, Zinaida  Greceanîi a Igor Dodon, boli teraz kľučovými osobami v Socialistickej strane. Strana pritiahla k sebe veľkú časť elektorátu Komunistickej strany.

Miliardová krádež

V období, kedy pozornosť celého národu bola nasmerovaná na priebeh volieb, v priebehu iba troch dní z moldavského bankového systému zmizlo viac ako 750 miliónov dolárov. Okrem toho, v tom istom týždni zhorelo auto bezpečnostnej spoločnosti, v ktorom boli uložené mnohé bankové záznamy.

Tri banky z ktorých ”zmizli” financie, krátko na to vyhlásili bankrot a dostali sa pod špeciálnu administráciu Národnej banky.

Vláda v utajení udelila bankám pôžičky vo výške okolo 870 miliónov dolárov (Moldavské HDP v roku 2014 siahalo necelých 8 miliárd dolárov). Financie vďaka špirále pôžičiek medzi bankami splacanými inými pôžičkami boli presunuté do Hong Kongu a Veľkej Británie, skadiaľ finálne trafili do Lotyšska.

Zmiznutie okolo miliardy dolárov, čo bolo ekvivalentom 12% HDP Moldavska, z bankového systému, spôsobilo katastrofálne následky. Stav ekonomiky bol ešte viac tragický ako predtým. Dôležitejšie však boli zmeny v spoločnosti.

Dôstojnosť a Pravda

Obrovský rozmer kauzy spôsobil vlnu spoločenských nepokojov v krajine. Prvou skupinou, ktorá vyšla do ulíc, boli poľnohospodári. V apríli roku 2015 na uliciach Kišiňova pochodovalo tisíce ľudí v rámci hnutia Dôstojnosť a Pravda. Práve aktivizmus tohto hnutia spôsobil, že podpora pre unifikáciu s Rumunskom dosiahla svoje historické maximum. Mnohí videli zjednotenie sa s Rumunskom ako spôsob vyriešenia ekonomickej a politickej krízy.

Veľkým zvratom bolo uniknutie výsledkov vyšetrovania objednaného Národnou bankou. Potvrdili sa podozrenia voči Ilanovi Shorovi, kontroverznému podnikateľovi a starostovi mesta Orhei. Podľa vyšetrovateľov mal postupne prevziať kontrolu nad bankovým systémom, aby potom mohol presunúť vytunelováne financie na účty svojich firiem.

Vtedy sa stalo niečo nečakané. Aj pro-európske aj pro-ruské prostredia vyšli spoločne do ulíc, žiadajúc predčasné voľby. Po mnohých mesiacoch protestov sa požiadavky demonštrantov splnili iba čiastočne. Neuskutočnili sa žiadne predčasné voľby, ale kauza sa začala reálne vyšetrovať. Veľký počet vládnych politikov, vrátane Vlada Filata, prominentného lídra Liberálno-Demokratickej strany a expremiéra, boli postavení pred súd a odsudení na dlhoročné tresty.

Návrat do starého

Po udalostiach rokov 2014 a 2015, vládna koalícia nedokázala určiť kurz svojej politiky. Tendencia vnútorných konfliktov medzi stranami koalície naďalej pretrvávala a spôsobovala nárast politickej apatie občanov. Dokonca začiatkom roka 2016 sa koalícia rozvažovala aby sa premiérom stal Vlad Plahotniuc. Prezident Timofti však túto nomináciu odmietol kvôli jeho kontroverznej minulosti. Finálne post premiéra prevzal Filip Cabinet, ktorý drží svoju pozíciu aj dodnes.

Oveľa dôležitejšou udalosťou bolo však vyhlásenie ústavného súdu, ktorý uznal že voľby prezidenta členmi parlamentu sú protiústavne a majú sa zaviesť všeobecné voľby. Po tesnom boji medzi Igorom Dodonom zo Socialistickej strany a Maiou Sandu finálne vyhral Dodon.

V momente zvolenia Dodona na post prezidenta, štátna politika sa opäť obrátila ku kontrolovanému chaosu. Dodon, ktorý ako zvyšok Socialistickej strany je nastavený proti integrácii s EÚ a  zároveň nastavený na udržanie dobrých vzťahov s Moskvou.

Nádejná budúcnosť alebo európska dystópia?

Dnes po takmer troch dekádach nestabilnej politicko-ekonomickej situácie krajina stagnuje. Prezident a vláda nedokážu dosiahnuť consensus a vzájomne blokujú každé svoje rozhodnutie. Ekonomika pomimo momentálneho rastu nemá veľké perspektívy kvôli obrovskej vlne migrácii z krajiny.

Všeobecná korupcia a príliš pomalé zmeny spôsobili drastický narast politickej apatie. Voľby naplánované na rok 2019 podľa prieskumov verejnej mienky budú obrovským víťazstvom pre Socialistickú stranu, ktoré môže byť porovnateľné s víťazstvom Komunistickej strany v roku 2001.

Budúcnosť Moldavska je veľkým otáznikom. Z jednej, strany pokiaľ táto situácia bude pokračovať cez najbližšie roky, krajina nemá veľkú nádej na prosperitu a bude naďalej stagnovať. Z druhej strany, je to krajina, ktorá vďaka svojej úrodnej pôde a voľnému prístupu na mnohé svetové trhy (EÚ, CIS, CEFTA, Turecko a v budúcnosti aj Čína) má potenciál vrátiť sa do svojej dávnej slávy ako poľnohospodárska velmoc. Nádejou pre Moldavsko môže byť prístav, vytvorený pri krátkom moldavskom pobreží Dunaja v Giurgulesti. Expanzia prístavu umožňujúca obsluhu stále nových a nových komodít a strategická poloha blízko delty Dunaja umožňuje stať sa prístavu strategickým miestom obchodných transakcií.

Aká bude budúcnosť tejto východoeurópskej krajiny?




 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rok zmien: Kaliňák, Vaľová aj Kočner. Padali symboly moci

Aké boli najzásadnejšie udalosti od vraždy Jána Kuciaka.

PRED 100 ROKMI SA SKONČILA I. SVETOVÁ VOJNA

Skaza z neba. Z lietadiel zhadzovali aj tehly a kovové šípy

Medzi rakúsko-uhorskými stíhačmi vynikali aj rodáci zo Slovenska.


Už ste čítali?