Podnestersko-Krajina, stratená vo východnej Európe

Autor: Hubert Kowal | 26.9.2018 o 11:30 | Karma článku: 1,83 | Prečítané:  489x

Centrum nelegálneho obchodu so zbraňami, oligarchická prístavba Ruska, alebo ambiciózna mladá republika?

Všetky tieto frázy opisujú Podnestersko, neuznavanú separatistickú republiku na ľavom brehu rieky Dnester. Prečo vznikla táto krajina, ktorá zároveň existuje aj neexistuje?

Sovietská Realita

Podobne ako zvyšok Besarábie (Moldavska), pás územia položený na ľavom brehu rieky Dnester sa stal súčasťou Ruského Impéria na prelome 18. a 19. storočia. Toto územie bolo v tom období veľmi riedko osídlené. Úrodná pôda pritiahla do tejto oblasti v priebehu 19. storočia veľkú vlnu migrácie rôznych etník. Priebehom dekád bola vytvorená multikulturálna spoločnosť. V mestách a dedinách žili spoločne mnohí miestni Besarábci, Rusi, Rumuni, Ukrajinci, Židia a Bulhari.

Keď sa prvá svetová vojna sa blížila ku koncu a v Rusku zúrila občianská vojna, rumunsky hovoriace elity v Besarábii propagovali myšlienku pripojenia Besarábie k Rumunskému kráľovstvu. Finálne sa Besarábia stala súčasťou Rumunska, ale väčšinou rusko hovoriace elity na ľavom brehu videli väčšiu sympatiu v Sovietskom zväze. V roku 1924 vznikla v rámci Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, Moldavská autonómna sovietska republika. Jej vznik bol odzrkadlením sovietskych ambícii v regióne, ktorých cieľom bola expanzia autonómnej republiky na územie celej Besarábie.

Keď sa  v júni roku 1940 cez Besarábiu prevalili sovietske vojská, autonómna republika bola transformovaná na Moldavskú sovietsku socialistickú republiku. Po konci druhej svetovej vojny sa krajina opäť postavila na nohy.

Polstoročie sovietskej nadvlády prienieslo Moldavsku relatívnu prosperitu. Zo strategických dôvodov vláda venovala svoju pozornosť práve Podnestersku. V mnohých mestách ľavého brehu ako Tiraspol a Ribnica vznikali závody, ktoré sa stali industriálnymi centrami celej krajiny.

Ostatné oblasti Moldavska boli väčšinou ignorované a ich hospodárstvo bolo zamerané najmä na poľnohospodársku produkciu bez žiadnej väčšej priemyselnej kapacity.

K ekonomickej favorizácii ľavého brehu sa pridala aj sociálna favorizácia. Moldavský (Rumunský) jazyk a kultúra boli intezívne rusifikované. Cyrilika vymenila latiku v roli abecedy moldavského jazyka. Kontroverzná bola tiež favorizácia migrantov z iných sovietských republík v získavaní spoločenských postov. Boj Gorbačeva s alkoholom priniesol tragické skutky pre Moldavsko. Veľká časť vinohradov, ktoré boli pre mnohých jediným zdrojom obživy boli masovo vyrúbané. Frustrácia etnických Moldavcov stúpala.

Radikálna Transformácia

Rok 1989 priniesol veľa zmien. Rastúca nacionalistická opozícia sa zjednotila pod zástavou Ľudového Frontu Moldavska. Front získavajúci na popularite dosiahol vďaka masovým demonštráciám zmenu úradného jazyka z ruštiny na moldavčinu, zároveň bola zmenená abeceda moldavského jazyka z cyriliky na latinku. Tieto kroky vyvolali obavy v Podnestersku. Vyjadrenia radikálnych členov frontu o vyhnaní Židov a Rusov z krajiny ešte viac znepokojovali situáciu.

Prelomom bolo vytvorenie novej vlády v roku 1990 zloženej z reprezentantov Ľudového Frontu.

Politika nového premiéra Mirceu Druca, ktorej cieľom bolo dosiahnutie unifikácie z Rumunskom, často s použitím perzekúcie na nemoldavských zamestnancoch verejného sektora, vyvolala radikálnu reakciu anti-rumunsky nastavených regiónov Podnesterska a Gagauzska.

2. septembra roku 1990 Podnestersko vyhlásilo svoju separáciu od Moldavskej sovietskej republiky. Napriek zásahu Gorbačeva, ktorý neuznal Podnestersko za sovietsku republiku, získala kontrolu nad ľavým brehom rieky Dnester.

Situácia sa ešte viac pohoršila v lete roku 1991, kedy Podnestersko aj Moldavsko vyhlásili svoju nezávislosť od rozpadajuceho sa Sovietskeho Zväzu.

Prezident novovzniknutej republiky Igor Smirnov, ktorý využil burlivú situáciu v krajine aby sa vyšplhať po rebríčku politickej kariéry, získal na svoju stranu XIV. ruskú armádu. Po páde Sovietského zväzu boli jednotky dislokované na ľavom brehu rieky priradené práve Rusku a nie Moldavsku. Podpora XIV. armády bola kľúčová pre udalosti v roku 1992.

Vojna o nezávislosť

Prvé zmienky o konfliktoch medzi podnesterskými a moldavskými jednotkami pochádzajú už z rokov 1990 a 1991. Reálne vojenské operácie sa však začali až na jar roku 1992, kedy na územie Podnesterska vkročili moldavské jednotky.

Cieľom moldavskej ofenzívy bolo znovuzískanie Podnesterska. Boje boli väčšinou vyrovnané, mnohé incidenty na hranici vojnových zločinov ešte viac pobúrili občanov oboch krajín k vzájomnej nenávisti.

Najviac kľúčovou bitkou počas vojny bola bitka o mesto Bendery na pravom brehu Dnestru, ktoré bolo neloyálne podnesterskej vláde. Napriek víťazstvu moldavských vojsk sa do bojov zapojila XIV. ruská armáda.

Mnohí vojaci XIV. armády pochádzali z Podnesterska a cítili sa, že sú súčasťou tohto boja. Napriek tomu že Rusko a Ukrajina už aktívne podporovali Podnestersko dobrovoľníkmi a zbraňami bola otvorená ozbrojená podpora neočakávaná.

Koniec koncov sa  Bendery vrátili do Podnesterských rúk a koncom júla bolo pod nátlakom ruského prezidenta Borisa Jeľcina podpísané prímerie.

Strategický význam

Následkom dosiahnutia prímeria vypracovaného diplomatickou iniciatívou Ruska  bolo vytvorenie mierových síl zložených z ruských, moldavských a podnesterských jednotiek. Tieto mierové sily mali úlohu kontrolovať novovzniknutú demilitarizovanú zónu o šírke 10 kilometrov tak, aby nevypukli nové boje. Prímerie bolo nutnosťou pre skonfliktované strany.  Moldavsko sa nachádzalo v stave ekonomickej krízy, z ktorej sa nebolo schopné dostať ešte do konca dekády. Príčiny tejto krízy boli dve pričom obe boli prepojené s osamostatnením Podnesterska.

Prvou príčinou bola strata výraznej väčšiny priemyselného potenciálu krajiny. Väčšina priemyselných závodov Moldavska sa nachádzala práve v Podnestersku. Oceliarne, cementárne a textilné fabriky sa nachádzali na ľavom brehu Dnestru, nechavajúc krajinu bez akýchkoľvek významných priemyselných závodov. Tým sa Moldavsko stalo závislé iba na poľnohospodárskej produkcii, ktorá je závislá od mnohých faktorov neovplyvniteľných človekom.

Druhou príčinou bola energetická závislosť vlády v Kišiňove od elektrárni kontrolovaných Tiraspolom. Strategický dôležitá vodná priehrada pri meste Dubasari a elektráreň Kuchurgan boli pod kontrolou Podnesterska. Bez žiadnej alternatívnej energetickej infraštruktúry je Moldavsko v približne 90% závisle na energetických dodávkach z Podnesterska.

Mier na ruský spôsob

Prvé pokusy o dosiahnutie kompromisu medzi skonfliktovanými stranami sa odohrali ešte začiatkom roka 1993. Návrh podaný Tiraspolom obsahoval snahu o vytvorenie dvoch suverénnych štátov, ktoré budú spoločne vystupovať v rámci Spoločnosti nezávislých štátov (CIS). Kišiňov rázne odmietol návrh v ktorom malo Podnestersko  byť suverénnym štátom, naliehajúc na to aby Podnestersko bolo súčasťou Moldavska. Napriek diplomatickej iniciatíve USA sa rokovania skončili neúspešne.

Začiatkom roka 1994 inicioval ruský prezident Boris Jeľcin obnovenie rokovaní. Pod patronátom OBSE sa podarilo dosiahnuť výrazné pokroky. Rusko sa zaviazalo k stiahnutiu jednotiek XIV. armády z Podnesterska. Tento krok, ktorý mohol byť stabilizátorom situácie, bol neskôr odvolaný Ruským parlamentom.

Ďalším významným prelomom v rokovaniach bol návrh ruského ministra zahraničných vecí Evgenia Primakova z roku 1997. Primakov návrh bol kompromisom medzi požiadavkami Tiraspolu a KIšiňova. Podnestersko malo získať podiel na rozhodovaní o zahraničnej politike zjednoteného štátu a Moldavsko malo získať späť separatistické územie. Tento návrh však spôsobil vlnu protestov zároveň v Moldavsku aj v Podnestersku a bol kritizovaný politickými elitami krajín.

Zlomovým bodom pre rokovania bola výhra Komunistickej strany pod vedením prezidenta Vladimira Voronina v Moldavsku. Jeho pro-moskovské nastavenie zjednodušilo dialóg z Podnesterskom a v roku 2003 sa začali intenzívne rokovania medzi Tiraspolom a Kišiňovom.

Následkom dialógu bolo vytvorenie tzv. Kozakovho Memoranda, ktoré zakladalo vytvorenie asymetrickej federácie z Moldavska. Hlavnou a najvýznamnejšou časťou malo byť samotné Moldavsko, potom nasledovala Podnesterská moldavská republika a Gagauzsko. Samotný návrh federácie výrazne favorizoval Podnestersko, ktoré malo získať 9 z 26 postov v plánovanej hornej komore parlamentu. V kombinácii so 4 reprezentantmi Gagauzska a pro-ruskými moldavskými krídlami to umožňovalo prakticky stálu lojalitu Moldavska voči moskovskej politike. Takáto situácia nebola akceptovateľná pre moldavskú spoločnosť, v ktorej rástla podpora pre zblíženie Moldavska k EÚ. Napriek ďalším pokusom o obnovenie rokovaní zostala idea federalizácie Moldavska iba ideou.

Otázky ekonomickej, spoločenskej a politickej situácie v dnešnom Podnestersku Vám zodpovedám v nasledujúcom článku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE MIKULÁŠ DZURINDA

Brexitovú partiu možno vyhrať obeťou dámy (píše Mikuláš Dzurinda)

Pat môžu vyriešiť predčasné voľby.

Komentár Petra Schutza

Bol to taký nijaký rok

Nič paradigmatického nás nečaká. Výnimkou by azda mohla byť nová Kiskova strana. Ak bude.


Už ste čítali?