Rusi v Pobaltí - Utláčaná menšina, alebo propagátori Moskvy?

Autor: Hubert Kowal | 15.10.2018 o 7:30 | Karma článku: 2,22 | Prečítané:  636x

Región Pobaltia za posledné tri dekády urobil veľké pokroky. Litva, Lotyšsko a Estónsko sa posunuli ďaleko vpred v oblasti ekonomiky a ľudských práv, jedna otázka však zostala nevyriešená - otázka početnej ruskej menšiny.  

 

Estónska otázka

Najmenšia z krajín Pobaltia napriek svojim búrlivým dejinám, počas ktorých sa Estónsko nachádzalo pod vplyvmi Dánska, Švédska, Poľska a Ruska nezažila nikdy problém etnických konfliktov. Situácia sa začala meniť až na prelome 19. a 20. storočia, kedy do miest po celej krajine začali prichádzať robotníci z Ruska. Títo robotníci sa mali stať industriálnym motorom tejto pobaltskej časti Ruského Impéria. Následkom mnohých udalostí v regióne bolo osamostatnenie sa Estónska v roku 1918.

Vláda mladej republiky bola veľmi tolerantná voči ruskej menšine obývajúcej významné mestá krajiny ako Tallinn, Narva alebo Ivangorod. Podobne ako iné menšiny v krajine, aj ruská menšina získala kultúrnu autonómiu. Všetko zmenila iba jedna udalosť, ktorej následky obyvatelia Estónska cítia aj dnes, anexia Pobaltia Sovietskym zväzom v roku 1940.

Podobne ako v iných častiach socialistického impéria, aj v Estónsku sa začali represie voči etnickým Estóncom, kultúrne inšitúcie boli systematicky prenasledované, tisíce ľudí boli vysídlené na sibírsku tundru. V rámci sovietskych plánov v priebehu piatich dekád nadvlády v Estónsku našlo svoj domov desiatky tisíce Rusov, Ukrajincov a Bielorusov. V roku 1989 namiesto 8% menšiny z medzivojnového obdobia existovala už viac ako 30% menšina. Diskriminácia prisťahovalcov na úkor domácej populácie bolo niečím úplne normálnym.

Lotyšská otázka

Lotyšsko má, narozdiel od Estónska, omnoho dlhšie dejiny interakcie s ruskou menšinou. Ruská populácia žila vo väčšiom počte  na územiach dnešného Lotyšska viac ako 300 rokov. Podobne ako v Estónsku, aj do Lotyšska koncom 19. storočia prišla veľká vlna industriálnej migrácie, ale prítomnosť Rusov bola taktiež vysoká vo vidieckych oblastiach.

V medzivojnovom období sa Lotyšsko stalo útočiskom pre ”bielych rusov”, v kombinácii s veľkou pôrodnosťou ruskej menšiny ich podiel vzrástol až na 11%. populácie. Komunita využila svoju kultúrnu autonómiu najviac ako mohla. Väčšina obyvateľov nehovorila po lotyšsky, lebo na to nemali potrebu. Ruskojazyčné školy boli niečím normálnym a dedičstvom cárskej nadvlády bola veľká miera lotyšov hovoriacich po rusky.

Keď do krajiny vkročili sovietske vojská, utrpeli zároveň aj Lotyši, aj Rusi. Mnohí predstavitelia menšiny boli prenasledovaní za svoju podporu pre biele straníctvo, aj keď sa našli aj podporovatelia nového režimu. Dekády sovietskej nadvlády priniesli industrializáciu a s ňou spojenú migráciu zo susedných socialistických republík. Ruský jazyk sa stal lingua franca pre rôzne iné menšiny ako napríklad Ukrajinci, Bielorusi, Židia a Poliaci. V roku 1989 ruská menšina stanovila až 34% populácie krajiny.

Neobčania v svojom vlastnom štáte

V roku 1991, kedy Pobaltie získalo opäť svoju slobodu, otázka ruskej menšiny bola jednou z hlavných priorít nových vlád.  Táto otázka bola hlavne záležitosťou Lotyšska a Estónska, kde ruská menšina stanovila viac ako štvrtinu populácie. Vladári oboch krajín si uvedomili že nastaviť pro-západný kurz nie je možné, kedy veľká časť populácie má kultúrne a rodinné prepojenia na Rusko. Práve táto obava bola príčinou vzniku jedného z najväčších precedensov medzinárodného práva-neobčianstva.

Neobčanom Lotyšska/Estónska sa stal každý občan bývalého Sovietskeho zväzu, ktorý prišiel do krajiny po pripojení Estónska do Sovietskeho zväzu. Bola však jedna výnimka, občanom Estónska/Lotyšska sa mohol stať každý kto nemal žiadne iné občianstvo a skončil svoju školskú dochádzku v estónskom/lotyšskom jazyku.

Na prvý pohľad sa občan od neobčana príliš nelíši. Majú garantované základné ľudské práva etc., ale títo neobčania sú široko diskriminovaní. Neobčan nemá možnosť voliť v štátnych, ani v regionálnych voľbách, nemôže kandidovať do verejných funkcií a nemôže pracovať vo verejnom sektore ako sudca, policajt alebo hasič.

Neobčianstvo malo byť nástrojom ku kultúrnej asimilácii ruskej menšiny v pobaltí. Napriek tomu aj dnes po takmer tridsiatich rokoch existujú desiatky tisíce neobčanov. V Lotyšsku sa toto číslo v roku 2017 vyšplhalo až na 11% populácie a v Estónsku na viac ako 7%.

Aby sa stať občanom jednej zo spomenutých krajín, neobčan musel úspešne prejsť cez občiansky test. Jeho súčasťou je test zo štátneho jazyka, previerka historických vedomostí, znalosti hymny a ústavy krajiny. O občianstvo nemôže žiadať člen ozbrojených síl inej krajiny (Sovietskeho zväzu), taktiež táto žiadosť môže byť odmietnutá kvôli ”nedostatku lojality”. Aj keď táto politika na prvý pohľad vyzerá racionálne, mnohí starší ľudia majú problém s naučením sa jazyka patriaceho do úplne inej jazykovej skupiny, čím sú eliminovaní z politického života krajín.

Kultúrna asimilácia, alebo kultúrna diskriminácia?

Ďalšou dôležitou otázkou aby pochopiť situáciu v Pobaltí je štatút ruského jazyka. Napriek tomu že ruskohovoriace menšiny stanovia viac ako štvrtinu populácie, ruština nie je akceptovaná v úradoch ani v zamestnaní. Existuje komplikovaný systém jazykových certifikátov nutných na získanie zamestnania.  Mnohé zamestnania vyžadujú znalosť estónskeho/lotyšského jazyka, čo vo veľkej miere diskriminuje predstaviteľov menšiny na pracovnom trhu. Podľa správy Amnesty International z roku 2006, úroveň nezamestnanosti u etnických estóncov je 5,3%, u príslušníkov etnických menšín je to skoro 13%.

Diskriminácia etnických menšín je taktiež v školstve. Systematicky sa od čias osamostatnenia v Estónsku a Lotyšsku systematicky zavádzajú nové kvóty výučby úradného jazyka v ruských školách. Vysokoškolské vzdelanie v ruštine je iba možné na súkromných vysokých školách.

Napriek tomu, že napríklad v roku 2012 sa v Estónsku udialo referendum o uznaní ruského jazyka za úradný, aký je jeho zmysel keď sa ho veľké percento voličov nemôže zúčastniť? Práve kvôli tomu sa mnohí predstavitelia ruskej menšiny stále viac a viac obracajú na Moskvu, aby získali podporu.

Vlivy z Moskvy

Od vzniku Estónska a Lotyšska boli vzťahy medzi Moskvou, Tallinom a Rigou vždy napäté. Jednotky sovietskej armády ostali na území Lotyšska a Estónska ďalšie dva roky v období 1992-1994, práve kvôli otázke neobčanov.

Ruská diplomacia v priebehu 90-tych rokov pri každej príležitosti používala situáciu ruskej menšiny v pobaltí abdiskreditovalaal snahy integrácie v rámci NATO a EÚ.  Rétorika, ktorú Rusko veľmi často používalo na pôde Rady Európy, oneskorila integráciu Pobaltia do EÚ, ale nedokázala ju zastaviť.

Moskva sa ešte mnohokrát miešala do záležitosti Pobaltia, najlepším príkladom je hackerský útok na Estónsko z roku 2007, ktorý bol odpoveďou na ignoráciou požiadaviek demonštrantov ruskej menšiny. Podobným príkladom je taktiež odklad podpísania dohody o hraniciach medzi Lotyšskom a Ruskom na viac ako 10 rokov.

Suma sumárum

Obyvatelia ruskej menšiny v Lotyšsku a Estónsku sú obeťou politickej hry medzi Pobaltím a Moskvou.Obe strany ich využívajú na svoje vlastné ciele. V Lotyšsku sú strašidlom pre politikov, aby vždy a všade bola sformovaná etnicky čista vláda. Moskva využíva tieto menšiny ako formu nátlaku voči Pobaltiu.

Po udalostiach na Ukrajine sa Lotyši a Estónci oprávnene boja straty svojej suverenity. Najväčšou obeťou tejto politickej hry je však táto menšina. Väčšina z nich sú obyčajní ľudia, ktorí sa stali súčasťou politickej hry iba kvôli svojej identite.

 

Chcel by som vás pozvať na novú facebook stránku môjho blogu, ktorá vznikla ako nástroj interakcie medzi mnou a čitatelmi. Budete mať taktiež možnosť reálne rozhodovať o témach nových článkoch v anketách na práve tejto stránke.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE MIKULÁŠ DZURINDA

Brexitovú partiu možno vyhrať obeťou dámy (píše Mikuláš Dzurinda)

Pat môžu vyriešiť predčasné voľby.

Komentár Petra Schutza

Bol to taký nijaký rok

Nič paradigmatického nás nečaká. Výnimkou by azda mohla byť nová Kiskova strana. Ak bude.


Už ste čítali?