Dilema posledného diktátora Európy

Autor: Hubert Kowal | 5.11.2018 o 7:05 | Karma článku: 1,91 | Prečítané:  709x

Alexander Lukašenko, dlhoročný prezident Bieloruska, sa dostal k momentu, v ktorom sa musí rozhodnúť o budúcnosti krajiny vo svete preplnenom konfliktmi.

 

Zlaté časy

Prezident Lukašenko vládne svojou autoritárskou rukou už viac ako 24 rokov. Jeho režim, ktorý je známy vďaka násiliu voči opozícii a nostalgii voči Sovietskemu zväzu (Bieloruská rozviedka sa stále volá KGB). Bielorusko dlhé roky rozvíjalo vzťahy s Moskvou. Krajina sa stala významnou rafinériou pre ruskú ropu, ceny ropy a plynu sú vďaka dohovorom rekordne nízke, Moskva investuje miliardy dolárov do rozvoja krajiny a armáda je vo veľkej časti prepojená na armádu ruského medveďa.

Tieto všetky kroky môžu svedčiť o tom, že sú prospešné pre národné záujmy Bieloruska, ale opak je pravdou. Cenu, akú museli zaplatiť Bielorusi a Lukašenko, je pomalá strata suverenity Bieloruska.  Prezident si však uvedomil svoju taktickú chybu a snaží sa zachrániť svoju krajinu, svoj ľud, ale najmä svoj režim.

Plynovodová diplomacia a ”bieloruský” Sputnik

Tlak Moskvy na Minsk nie je novou záležitosťou. Každé prezidentské voľby v Bielorusku sa charakterizovali tým, že Moskva na Lukašenku a jeho diktátorské metódy vyvíjala stále väčší tlak, aby získala lojalitu politickej elity krajiny. Práve podpora Moskvy umožňovala Lukašenkovi vyhrávať v prezidentských voľbách, cenou bola však bezhraničná lojalita. Všetko sa zmenilo v roku 2014.

Následkom ruskej anexie Krymu a vypuknutia vojny vo východnej časti Ukrajiny mnohé krajiny západného sveta začali hromadný bojkot Ruska. Lukašenko považoval vzťahy s Ukrajinou za príliš dôležitú obeť (pravdepodobne kvôli tomu, že jeho propaganda dala svojim západným susedom pozíciu nepriateľov národa) a rozhodol sa prevziať úlohu mediátora v rusko-ukrajinskom konflikte.

Aj keď to na prvý pohľad vyzerá ako krok, ktorý by sa očakával od bábkovej vlády, práve tieto udalosti boli začiatkom rastúceho konfliktu medzi Minskom a Moskvou. Od tohto momentu Lukašenko začal pomaly, ale isto smerovať k západnej sfére vplyvu. Stále bežnejším bolo vyhrážanie sa Minsku zvýšením cien ropy a plynu, ktorého následky by pre bieloruskú ekonomiku boli katostrofálne.

Napriek tomu, že Lukašenko sa snaží utekať od ruských vplyvov, Rusko a Bielorusko naďalej ostávajú vyznamnými partnermi. Dnes sme svedkami politicko-mediálnej hry o budúcnosť Bieloruska. Moskva má v Bielorusku mnohé esá v rukáve. Jedným z nich je spravodajský portál Sputnik, ktorý patrí medzi najpopularnejšie bieloruské média. Mnohí bielorusi, ktorí hovoria primárne rusky, pravidelne sledujú taktiež ruské média.

Druhou veľmi silnou kartou je vízia vytvorenia tzv. Ruského zväzu. Hlavnou osobou tohto politického hnutia je Sergej Baburin, známy ruský nacionalista, ktorý v priebehom tohto roka začal novú kampaň podporujúcu unifikáciu. Napríklad 17. septembra zorganizoval počas výročia sovietskej invázie do Poľska zhromaždenie prívržencov unifikácie Ruska s Bieloruskom. Aj keď táto udalosť bola ignorovaná štátnymi médiami, agentúra Sputnik neustále o ňom informovala.

Mnohí Bielorusi považujú túto možnosť za prijateľnú, Bielorusko je prakticky od svojho vzniku ekonomicky závisle od Ruska a unifikácia by mohla byť riešením pre tragický ekonomický stav krajiny.

Lukašenko odpovedal na tieto kroky, postupnou zmenou štátnej rétoriky a propagandy.

Znovuzrodenie národnej identity

Priebehom posledných rokov začal Lukašenko pomaly meniť svoj prístup k bieloruskej národnej identite. Po rokoch vytlačovania bieloruštiny z verejného života, ktorá priviedla bieloruštinu na hranicu vymretia, sa prezident rozhodol, že bez národnej identity u Bielorusov bude jeho pozícia voči Moskve výrazne slabšia.

Adaptácia národných dejín alla Lukašenko ukazovala Bielorusko ako ríšu, ktorá pod žezlom Litovského Vojvodstva obnovila Kyjevskú Rus. Národnými hrdinami sa stáli katolícki magnáti z čias Poľsko-Litovskej únie, ktorí sú cez propagandu považovaní za pravých Bielorusov a dnešní Litovci a Litva sú považovaní za zlodejov dedičstva Litovského Vojvodstva.

Lukašenková propaganda sa však musí zmieriť nielen s ruskými vplyvmi, ale aj s vplyvmi z Varšavy.

Okrem propagandových zmien, Lukašenko začal nedávno podporovať podnikanie v súkromnom sektore. Aj keď väčšina priemyslu je naďalej štátna, podiel súkromného sektoru v národnom hospodárstve významne narástol. Rusko naďalej ostáva hlavným obchodným partnerom krajiny.

Tretí hráč

Tretím a veľmi často ignorovaným hráčom v geopolitickej hre o Bielorusko je Poľsko. Varšava dlhé roky spolu s Litvou je jediným komunikačným kanálom medzi Minskom a Európou, kanálom rozumiacim situáciu Bieloruska spôsobenú komplikovanými spoločnými dejinami. Poľsko je taktiež lákadlom pre mnohých obyvateľov Bieloruska, ktorí sem v posledných rokoch emigrovali. Najsilnejšou kartou Varšavy v hre o Bielorusko je početná poľská menšina obývajúca západnú časť krajiny.

Aj keď na prvý pohľad táto 3-5 percentná menšina nevyzerá ako významný politický faktor, faktom je, že jej koncentrácia v západnej oblasti krajiny významne mení situáciu. Poľská menšina v západných oblastiach Bieloruska reprezentuje viac ako štvrtinu populácie. Bieloruský štátny aparát mnohé roky považoval túto menšinu, spolu s katolíckym kresťanstvom, za nepriateľov, čoho následkom boli mnohé akty diskriminácie voči predstaviteľom menšiny.

Lukašenko využil represie,  aby zlomil jednotu poľskej komunity, ktorá bola pre neho politickou hrozbou. Už viac ako dekádu v Bielorusku existujú dve organizácie s tým istým menom, ktoré majú obhajovať záujmy poľskej menšiny. Jedna má veľmi blízko k Lukašenkovi, druhá k Varšave. Poľsko má však ešte jednu veľmi dôležitú kartu v zálohe- televíziu Belsat.

Televízia Belsat je projektom poľských politikov, ktorej cieľom je vysielanie televizného spravodajstva na územie Bieloruska neovplývneného vládnou propagandou. Belsat sa v mnohom podobá na Rádio Slobodná Európa. Priebehom rokov  sa táto televízia stala hlavným hlasom bieloruskej opozície. Mnohí žurnalisti Belsatu skončili v Bieloruských väzeniach, kvôli svojej novinárskej práci.

Suma Sumárum

Bielorusko sa nachádza v zlomovom bode svojich dejín. Prezident Lukašenko dostal svoju krajinu do stavu, v ktorom je takmer úplne závislá na Moskve. Napriek tomu, že  sa vláda snaží nájsť dialóg so západom, Lukašenkové dni sú už dávno spočítané. Keď bude stále lojálny voči Moskve, osud Bieloruska sa môže podobať k osudu Krymu, čo by priviedlo Lukašenka k strate svojej moci.

Zblíženie sa so západom by dosiahlo iba zrýchlený pád jeho od základov prehnitého režimu. Tretia cesta, ktorú sa Lukašenko snaží dosiahnuť, je iba zúfalým pokusom o udržanie sa u moci. Budúcnosť Bieloruska je veľkým otáznikom. Či Bielorusko zahodí svoju diktatúru a stane sa slobodné? Alebo sa stane integrálnou súčasťou Putinovho impéria? Podarí sa Lukašenkovi udržať pri moci? Na tieto otázky si musíte odpovedať vy sami, drahí čitatelia.

 Vážený čitateľ, pokiaľ sa ti páčia moje články bol by som veľmi rád ak by si navštívil facebook stránku môjho blogu, ďakujem.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE MIKULÁŠ DZURINDA

Brexitovú partiu možno vyhrať obeťou dámy (píše Mikuláš Dzurinda)

Pat môžu vyriešiť predčasné voľby.

Komentár Petra Schutza

Bol to taký nijaký rok

Nič paradigmatického nás nečaká. Výnimkou by azda mohla byť nová Kiskova strana. Ak bude.


Už ste čítali?