Ukrajina - Obeť vlastnej histórie

Autor: Hubert Kowal | 28.11.2018 o 7:05 | Karma článku: 4,80 | Prečítané:  1897x

Krajina, ktorá od svojho vzniku nepretržite trpí. Nedávna ruská agresia v oblasti Kerčského prielivu spustila vlnu analýz tohto konfliktu. Na jednu vec však tieto analýzy zabúdajú. Tou vecou  je vzostup ukrajinského nacionalizmu.

Krvavá minulosť

Radikálne nacionalistické hnutia, podobne ako v každom mieste na svete, existovali na Ukrajine odjakživa. Väčšinou radikálne hnutia propagujúce nenávistne myšlienky sa nachádzali na okraji ukrajinskej spoločnosti. V období, keď Ukrajina bola ešte multietnickým regiónom, drvivá väčšina obyvateľov žila navzájom v mieri a priateľstve bez rozdielu na národnostnú alebo náboženskú príslušnosť.

Jedným z prvých prelomov, ktorý je aj dnes základňou ukrajinského radikálneho nacionalizmu, je obdobie, kedy dve bratské organizácie, Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) a Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN-B), spáchali jeden  z najhorších zločinov, ktoré si pamätá ukrajinská zem - Volyňskú genocídu.

Počas najtemnejších dní druhej svetovej vojny získali UPA a OUN-B veľmi veľkú popularitu medzi ukrajinskými občanmi dnešnej západnej Ukrajiny. Obdobie svetových vojen a medzivojnového obdobia bolo pre ukrajinský národ obdobím veľkej tragédie. Ukrajinci museli vytrpieť ťažké represie zo strany Sovietov, ktorých najtemnejším pamätníkom je ukrajinský hladomor. Prenasledovaniu museli čeliť aj ukrajinci obývajúci územie kontrolované poľskou vládou.

Práve kvôli traumatickým zážitkom z medzivojnového obdobia boli pochodujúce nemecké vojská zo začiatku označované za osloboditeľov. UPA aj OUN-B boli v prvom období nemeckej okupácie veľmi otvorení spolupráci s okupantom.Obrat však prišiel v lete roku 1943.

Lídri UPA a OUN-B Stepan Bandera a Roman Shukhevych začali v mene ”slobodnej a nezávislej Ukrajiny”  genocídu etnických menšín na území Volyne a západného Haliču. Obeťami masakrov boli najmä Poliaci, Židia, Arménci, ale aj tisíce Ukrajincov zo zmiešaných rodín. Nestretnuteľná brutalita a ignorácia medzi ľuďmi, ktorí pred vojnou žili v priateľstve ako susedia, spôsobila brutálne masakre s viac ako 100 tisíc obeťami.

Okraj spoločnosti

Obdobie opätovnej sovietskej nadvlády prinieslo do verejného života socialistickú propagandu, ktorá priniesla pokles v popularite radikálnych nacionalistov. Zároveň UPA aj OUN-B bojovali proti sovietskym jednotkám, preto ich propagácia a idealizácia bola veľmi silno prenasledovaná.

Veľmi kľúčovým rokom pre Ukrajinu je rok 1991, kedy krajina finálne získala svoju samostatnosť.

Podobne ako v iných postsovietských republikách, transformácia zo socialistého na demokratické zriadenie prebehla iba čiastočne. Moc v novovzniknutej republike prevzal malý klub oligarchov, dávnych prívržencov režimu, ktorí využili divokú privatizáciu ako nástroj na získanie moci.

Práve začiatok 90-tych rokov bol obdobím, kedy sa ukrajinský nacionalizmus mohol otvorene prejavovať vo verejnom živote. Vtedy taktiež vzniklo prvé významnejšie nacionalistické hnutie - Kongres ukrajinských nacionalistov. Kongres svojou sa symbolikou a rétorikou veľmi silno odvolával na činy UPA a OUN-B. Postupom času sa Kongres transformoval na politickú stranu a zjemnil rétoriku, čo mu umožnilo stať sa súčasťou vládnej koalície prezidenta Viktora Yushchenka. Väčšina podporovateľov hnutia ho podporovala ako protest proti nefunkčnej ekonomickej aj politickej transformácii.

Nenávistnú časť rétoriky podporovala iba malá časť sympatizantov. Samotné hnutie nemalo veľkú podporu medzi normálnymi ukrajincami, ich podpora sa pohybovala medzi 2 až 4 percentami. Do roku 2012 boli nenávistné skupinky nacionalistov v tolerantnom ukrajinskom spoločenstve raritou.

Nová vlna nenávisti

Roky 2012 - 2014 boli v dejinách ukrajinského radikálneho nacionalizmu historickým prelomom. Vtedy sa udiali dve udalosti, ktoré zmenili dejiny krajiny - ruská agresia na Kryme, vo východnej Ukrajine a Majdan. Udalosti Majdanu umožnili nacionalistickým aktivistom získať širšie povedomie vo verejnosti.

Práve radikálne hnutie Pravý sektor začalo pouličné boje s policajnými zložkami počas protestov. Prelomom rokov 2013-2014 podpora pre nacionalistov rástla, hlavne kvôli ich vyhláseniam o tom, že treba urobiť radikálne poriadky v ukrajinskej politike.

Ruská anexia Krymu a vypuknutie vojny vo východnej Ukrajine ešte viac pritiahlo obyčajných ľudí do hnutí, ktoré otvorene propagujú nenávisť voči Rusom, Poliakom, Židom a iným národom. Vtedy sa tiež na front sa dostali mnohé polovojenské oddiely ukrajinských nacionalistov. Najznámejším z nich je batalión Azov, ktorý je známy z používania nacistickej symboliky.

Veľkú moc v krajine získala tzv. ”Národná milícia”, čiže praktické prenesenie konceptu kotlebových hliadok do praxe. Namiesto stráženia pokoja na ulici sú jej členovia obviňovaní z útokov na podniky a podnikateľov ”ktorí majú prepojenia na Rusko”.

Politické prepojenia

Parlamentné voľby z októbra roku 2014 sú dôkazom toho, že nacionalistické hnutia sú na Ukrajine reálnym problémom. Mnohé krajne nacionalistické strany ako napríklad Svoboda alebo Pravý sektor získali vlastných poslancov  v parlamente. Tieto strany, najmä Svoboda, otvorene propagujú osobnosť Stepana Banderu a jej sympatizanti sa zúčastňujú pochodov spojených s oslavou Stepana Banderu a UPA.Táto strana tiež popiera existenciu Volyňskej genocídy a nechce sa zapájať do procesu pojednania medzi národmi.

Hlavným terčom ukrajinského nacionalizmu sú Rusi, ale nacionalisti sú veľmi negatívne nastavení aj voči Poliakom a Židom. Nedávno sa k ”nepriateľom národa” pripojili aj moslimovia, ktorí sú označovaní za podradných ľudí.

Predstavte si, že po uliciach Bratislavy pochodujú ľudia v uniformách Hlinkových Gárd, ktorí nesú vlajky s hákovými krížmi a portrétmi Jozefa Tisa. Vymeňte iba uniformy, premaľujte vlajku na červeno-čierno, vymeňte fotku Tisa za Banderu a práve ste zorganizovali inscenizáciu výročia 105. narodenín Stepana Banderu v Kyjeve.

Hlavným problémom radikálneho ukrajinského nacionalizmu nie je podpora občanov, ale tichá podpora politických elít. Batalion Azov je oficiálnou súčasťou národnej gardy. Vláda udeľuje dotácie radikálom na organizáciu detských táborov, kde sa 8-ročné deti učia používať zbrane a sú obeťou vojnovej propagandy, ktorá sa v mnohom podobá na rétoriku Hutuov počas Rvandskej genocídy. Toto je bohužiaľ smutná ukrajinská realita. Prezident Porošenko má nanešťastie viac spoločného s Vladimírom Putinom, ako by sme chceli.

Nová nádej

Našťastie pre Ukrajincov nacionalisti zažívajú pokles podpory. Drvivá väčšina Ukrajincov chce žiť v krajine smerujúcej k západnému svetu a zistili, že radikálnym nacionalizmom a popieraním genocídy sa tam nedostanú. Radikáli využili jeden z najtemnejších momentov moderných ukrajinských dejín, aby získali podporu ľudu skrz manipuláciu.

Milióny obyčajných Ukrajincov sa stali obeťami svojich vlastných spoluobčanov a vlastných dejín. Dnešný ukrajinský nacionalizmus vychádza zo sociálno-ekonomických problémov, ktorým musela Ukrajina čeliť za posledné dve desaťročia.

Preto našou úlohouako západných susedov je podpora pre Ukrajinu v jej najtemnejších momentoch moderných dejín. Bohužiaľ sa prezident Petro Porošenko v mnohom od svojich predchodcov nelíši a systematicky využíva prozápadnú orientáciu jeho vlády ako výhovorku pre podporovanie radikálnych nacionalistov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PÍŠE MIKULÁŠ DZURINDA

Brexitovú partiu možno vyhrať obeťou dámy (píše Mikuláš Dzurinda)

Pat môžu vyriešiť predčasné voľby.

Komentár Petra Schutza

Bol to taký nijaký rok

Nič paradigmatického nás nečaká. Výnimkou by azda mohla byť nová Kiskova strana. Ak bude.


Už ste čítali?